K šťastiu človeka netreba veľa

Autor: Peter Tapfer | 27.1.2012 o 11:21 | (upravené 27.1.2012 o 11:35) Karma článku: 8,39 | Prečítané:  354x

Moja každodenná prechádzka s malým drobcom Aďkom, ktorý už má rok aj štyri mesiace sa stala dennou rutinnou. Poobedia patria vždy jemu a snažíme sa ich využiť chodením po vonku. Záleží, ale ktorými dverami z našej bytovky sa rozhodneme vyraziť.

Včera sme sa vybrali prednou stranou, ktorá je plná panelových domov a nazval by som ju výstižnejšie „betónová džungľa“. Museli sme prejsť cez niekoľko domov, hlavných ulíc, kde okolo nás prešlo stovky aut. Obehovali nás davy ľudí, ktorý okolo nás uponáhľane kráčali a za niečím sa ponáhľali. Na tvárach mali ustarostené výrazy čo všetko musia ešte dneska stihnúť a kde čo lacnejšie môžu ešte kúpiť.  Po pol hodine sa dostaneme do centra, kde okolo nás prejde konečne radostné tváre dvoch paničiek. Vychádzajú z butiku a sú spokojné so svojím akciovým povianočným nákupom dvoch kabeliek. Nevadí, že už ich doma majú najmenej tridsať, takýchto vecí nie je nikdy dosť. Stretnem pár známych, ktorí sa na sekundu zastavia a pri pohľade na malého si povzdychnú , ako ten čas letí. Však len nedávno sa malý narodil a už si tu chodí a behá. Otočíme to okolo klziska, kde sa korčuľujú malé deti. Až po uši značkovo oblečený rodičia stoja okolo a pochvaľujú si svojho budúceho nádejného hokejistu, ktorý bude hrať minimálne v KHL. Rýchlo to obehneme ďalej a našu prechádzku zakončujeme pri rieke Poprad, ktorá tečie stredom mesta. Vytiahnem spod kočíka suchý rožok a do minúty je okolo nás najmenej dvadsať kačičiek. Aďko má z toho neopísateľnú radosť  a snaží sa nakŕmiť každú z nich. Občas nás vyruší v neďalekom parku partička bezdomovcov, ktorá sa snaží zahnať tuhú zimu, lacným  jablkovým vínom. Po hodinke a pol sa vraciame domov, trošku unavený, ale spokojní, že nás doma čaká  mamkin teplý čajík.
Na druhý deň sme sa rozhodli ísť zadnými dverami, ktoré smerujú na južnú stranu a za našim panelákom sa nachádza už len základná škola. Kúsok od nej vychádza cyklistický chodník, ktorý smeruje k neďalekému lesu. Malý si sedel  spokojne v kočíku a obzeral sa po zasneženej krajinke. Okolo nás prešlo niekoľko psičkárov a na každého psa ukazoval prstom a kričal „ATA“.  Názov pre každé psie plemeno má podľa nášho babkinho zlatého retriviéra, ktorý sa volá „Asta“.  Cyklistický chodník je ohraničený drevenou ohradou, ktorá oddeľuje množstvo kráv. Je to krásna  panoráma , kde vidieť v pozadí naše mohutné krásne hory a pred nimi stádo kravičiek. Je to ani nie dvadsať minút od domu a človek má hneď slobodnejší pocit. Na ceste ešte stretneme niekoľko vysmiatych bežcov a aj ojedinelých bežkárov. Nedá mi to a rozbehnem sa tiež, kočík trošku trasie , ale Aďko sa smeje od ucha k uchu. Keď dôjdeme k lesu užívame si zasnežené stromy, ticho a v snehu vidieť stopy srniek. Pomaly sa vraciame zas na sídlisko, ale s oveľa nabitejším pocitom uvoľnenia. Táto prechádzka stála fakt za to, určite to som mal z toho lepšiu náladu, ako deň predtým. Niekedy sa treba možno len na chvíľu tešiť aj z maličkostí, ktoré sa dejú okolo nás. Myslím, že aj J.Werich to tak podobne povedal.
100_8431.jpg

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?